Týždeň v živote jedného Malého Aspergera

Bežný školský týždeň. Bežný rozvrh hodín. Tá istá cesta do školy, rovnakí učitelia a deti. Na pohľad nič nového. Ale možno len pre nás, „normálnych“. Hlavní hrdinovia: Malý Asperger a jeho Ustarostená Mama.

 

Pondelok:

„Deti, preneste si veci do 1.B, vaša triedna tu dnes nie je, budete spojení,“ hovorí dobre známa pani učiteľka obľúbenej matematiky.

Ustarostená Mama Malého Aspergera spozornie: „Zlatíčko, nebude ti to vadiť?“

„Ale nie, mami, mám tam kamarátov, to bude dobré.“

„Tak fajn, prajem ti pekný deň.“

Ten istý deň pri školskej jedálni:

„Mami, nezjedol som obed, som vystresovaný a ani neviem, či mám jesť alebo nie.“

Popoludnie prebieha úplne bežne a Ustarostená Mama to hodí za hlavu.

 

Utorok:

„Deti, preneste si veci do 1.B, vaša triedna tu dnes nie je, budete spojení,“ hovorí dobre známa pani učiteľka obľúbenej matematiky.

A scenár sa opakuje aj s problémom s obedom. Môj Malý Asperger sa ale usmieva a ja netuším, čo nastane.

 

Streda:

Ešte stále spojená 1.A a B. Malý Asperger nechodí na výchovy a tak nemá poslednú hodinu. Keďže mu nikto nepovedal úplne presne, narovinu a doslovne, že sa tento týždeň má riadiť rozvrhom 1.B, Malý Asperger po tretej hodine odchádza z triedy. Myslí jedným smerom - je streda, mám 3 hodiny. Mám 3 hodiny, nech sa deje, čo sa chce.

„Mamička, váš syn dnes odišiel svojvoľne z vyučovania po tretej hodine. Nevedela som, čo sa deje.“

„A povedali ste mu, že sa má riadiť rozvrhom 1.B?“

„Nie, ale je to jasné, tento týždeň je v 1.B, takže platí rozvrh 1.B“

„Prepáčte, ale môj syn má Aspergerov syndróm, ak mu informáciu nepodáte narovinu, nedokáže si domyslieť.“

Poobede:

„Zlatíčko, ako si sa mal v škole?“, vyzvedá Ustarostená Mama. „Povedal som Filipovi, aby vypadol.“

Ustarostená Mama zbledne: „A ďalej?“

„Ja som to už nedokázal vydržať.“

„Čo si nedokázal vydržať, ublížil ti niekto?“ Malý Asperger sa bezmocne pritúli a tečú mu slzy. „Poď, ospravedlníš sa Filipovi a ja zistím, prečo si sa pobil.“

„Obedoval si?“

„Nie, máme rybu a je na nej koža, keď som to uvidel, zdvihol sa mi žalúdok.“

„A to nemôžeš zjesť aspoň to, z čoho ti nie je zle? Veď nemáte len tú rybu.“

 

Štvrtok:

Scéna sa opakuje: neprítomná triedna, nechuť do jedla, precitlivelosť na všetko naokolo. Nepríjemnosť, zádrapčivosť, ufrflanosť...

Poobede:

„Miláčik, poď, v šatni je kľud, porozprávame sa.“ Malý Asperger nehovorí, len ticho plače v náručí Ustarostenej Mamy.

„Stalo sa niečo? Ublížil ti niekto?“ Odpoveď neprichádza.

 

V piatok po vyučovaní stojí Ustarostená Mama netrpezlivo pred triedou Malého Aspergera. Prichádzajúci spolužiak hlási, že Malý Asperger dostal poznámku, lebo sa bil. Prichádza Malý Asperger a Ustarostená Mama ho pošle na obed s nádejou, že tentokrát neodíde s prázdnym žalúdkom. Získala vzácny čas na preskúmanie situácie s poznámkou, a tak ide za učiteľkou.

„Áno, ja som mu dala poznámku, lebo sa pobil so spolužiakom. Je nepríjemný, zamračený, odmieta pracovať, nechce spievať...“

Ustarostená Mama tam sedí a zdôveruje sa, že jej Malý Asperger je celý týždeň „na päsť“, že sa za všetko háda, bojuje za každý centimeter, búri sa proti každému príkazu a ona je zaplavená pocitom, že ho len tlačí ako loptu do vody a je to zo dňa na deň horšie.

„Viete, mamička, tak mi napadlo, on tu celý týždeň nemá triednu učiteľku, chápete; iní spolužiaci, iná trieda, iný rozvrh, iní učitelia... Napadlo vám, že tých zmien bolo na neho priveľa? Ustarostená Mama zaborí tvár do dlaní a v duchu si zúfalo nadáva, ako mohla už po stý krát urobiť tú istú chybu a nepochopiť, že Malý Asperger nezvláda zmeny.

 

Vezme Malého Aspergera za ruku a odídu spolu do šatne. Vtedy spadnú zábrany a Malý Asperger sa otvorí:

„Vieš, mami, ja som to tak veľmi chcel zvládnuť, mám školu veľmi rád a mám aj v 1.B  kamarátov, tak prečo to takto dopadlo? Ja už som nedokázal ďalej zvládať ten hluk, bolo ho oveľa viac, celá trieda bola iná, všetko sa robilo inak a už som nevládal a keď som povedal Filipovi, aby ma nechal a on neprestal, už som nevedel nekričať, aby vypadol, už som nevedel neudrieť toho chlapca... Najviac zo všetkého chcem, aby sa už vrátila pani učiteľka, nič z tohto by sa nestalo, keby som nemusel byť v inej triede, nebol by som taký vystresovaný!“

Ustarostenej Mame v tej chvíli zapadne ako ozubené kolieska celý týždeň do seba a tentokrát je to ona, kto ticho plače. Je nemilo prekvapená, že ani po toľkých skúsenostiach nie je schopná pochopiť, že jej Malý Asperger nedokáže zniesť zmenu.

autorka: Zuzana Vassová

Komentáre

pekný článok  

pekný článok