Majkyho postrehy

Nasledujúci text tvoria poznámky a postrehy Majkyho, mladého muža s vysokofunkčným autizmom, a jeho mamy.

 

1.1. Dieťa sa nevedelo spontánne zapojiť do hry, doma si nevedelo samo vymyslieť hru. V škole sa nevedelo zapájať do rozhovoru detí. Malo problém vypýtať si od detí hračku alebo ceruzku. V škôlke - nevedelo sa opýtať, čo povedala pani učiteľka.

Doma stereotypná hra s obliekaním a vyzliekaním bábiky - 1 MESIAC.

Pri pozeraní rozprávok rozoberanie pocitov postavičiek – usmerňovanie.

1.2. Doma pri rozhovoroch reprodukovalo doslovne, čo povedali žiaci a pani učiteľka.

1.3. záchvaty: 4-hodinový v 2 rokoch, pri obliekaní nohavíc - 6 rokov; učenie nových vecí - kolobežka - 6 rokov; záchvaty - príchod zo školy domov - 6 rokov; nenávidelo hudbu - 8 rokov.

1. - 9. ročník = vždy počas letných prázdnin pri jednej aktivite povedala: "Toto je tvoj najkrajší zážitok z prázdnin." = Vedel som o akej aktivite mám písať sloh zo SJ.

Počas vyučovania učiteľka povedala, že mám obrázok vyfarbiť zelenou pastelkou, mal som viac odtieňov zelenej. Pýtal som sa, či može byť táto konkrétna pastelka. Mal som problém. Vyriešili sme to tak, že som mal z každej farby 1 pastelku.

Mamina ma pred príchodom každej návštevy usmerňuje = trénujeme modelové situácie. Ako odpovedať na konkrétne otázky. Napr. "Ako sa máš? Dobre." "Máš chlapca? Nie."

 

2. Bojím sa - kývem sa.

 

3. Mamina = sociálnokomunikačný tlmočník. Nemám k nej vzťah ako k obyčajnej biologickej mame. Ona je môj utešovateľ - určuje, ČO SA TERAZ DEJE, KAM TERAZ IDEME, ČO TAM BUDEME PRESNE ROBIŤ, AKO DLHO TAM BUDEME, NA ČO SA MÁM PRIPRAVIŤ...

Potrebujem pevný  – čo najmenej sa meniaci režim – aby som mohol žiť!

BEZ MOJEJ MAMY SOM ÚPLNE VYSTRAŠENÝ, STRATENÝ, ZMÄTENÝ, MÁM VEĽKÉ PROBLÉMY S ORIENTÁCIOU V ČASE A V PRIESTORE! MAMINA MI POMÁHA - JE MOJA ISTOTA!

 

4. Neviem selektovať informácie – pre mňa sú dôležité detaily. To, čo je dôležité pre ostatných ľudí (jedlo, láska..., pitie – voda, pocity, kamaráti, návštevy) mňa NAOPAK STRESUJE!

SOM ÚPLNE INÝ - BUĎ JE VŠETKO V HARMONICKOM REŽIME A MÁM SA DOBRE - robím každý deň rovnaké veci rovnakým spôsobom – POTREBUJEM STEREOTYP!

Alebo - AKÁKOĽVEK ZMENA JE KATASTROFA! CHAOS! ÚPLNÁ POHROMA! BUUUUUUUUUUM!!!!!!!!! TO NIE JE VTIP, TO JE REALITA!

 

5. JEM len obvyklé raňajky; ráno: chlieb s maslom a kakao - podľa toho viem, že je ráno, že začína deň – stereotyp je pokoj, bezpečie.

 

6. VEČER: obvyklá večera - rožok s maslom a suchou salámou - viem, že je večer, idem spať.

 

7. Pijem, keď mám na stole - na mojej strane (sedím pri stole stále na rovnakej stoličke) - položenú fľašku s vodou! Keby tam tá fľaška nebola, nepil by som, necítim smäd, nepotrebujem piť; musím vidieť fľašu = napiť sa!

 

8. Rozhovor s ľuďmi nie je pre mňa bežná vec (Okrem maminy - rozhovor s ňou mám rád). Tak veľmi, ako sa vám snažím odpovedať na otázky, tak veľmi sa cítim ako chlapec. Pre mňa je to nadľudský výkon - každý rozhovor s cudzím človekom je stresujúci - pre mňa je to výkon, nie samozrejmosť!

 

9. Neviem vyjadriť svoje pocity – pred cudzím človekom som vždy napätý (cudzí človek je každý, okrem mamy). Pocity sú komplikované, zložité, tak ako ľudia (vznikajú omyly v komunikácii).

Vzťahy neprežívam osobne. Nedávam najavo svoj strach, neviem to – NIE NECHCEM –NEVIEM. Mamina vie zo mňa vyčítať strach a vtedy mi pomôže. JA CHCEM INTERAKCIU –LENŽE JA NEVIEM SPONTÁNNE KOMUNIKOVAŤ. Ak sa nenaučím naspamäť ako sa na takúto otázku odpovedá, tak to neviem (otázky: "Ako sa máš?"). Viem komunikovať len pomocou fráz ("Ako sa máš? Dobre.").

Všetko, čo ma mamina učila, mi musela vedieť odôvodniť, prečo sa to učíme, prečo to mám tak robiť, musel som to pochopiť, pochopiť význam toho, prečo sa to učíme (Neznášam vety typu: "Lebo sa to patrí.", "Správaj sa slušne."). Kto povedal, že sa to patrí? Kam to patrí? Ako je to slušne?

Keď mamina povie vtip, tak mi musí potom povedať, že to bol vtip, to bol len vtip, srandujem. Ja to nedokážem sám rozoznať – som v strese, dokiaľ ma neubezpečí, čo sa deje.

14 rokov: zmena účesov, vzhľadu; doslovné chápanie sarkazmu ("lentilky pod kobárom" - kobár = koberec, poznámka redakcie)

Príhoda: milovalo hudbu – 14 r.

Otec: "Daj to ešte hlasnejšie!"

Majky to dal hlasnejšie.

Otec sa rozhneval.

Nedokážem rozšifrovať príliš všeobecné príkazy – "Uprac si izbu!", "Urob si tu poriadok!". Chápem len keď mám presne určené, čo mám vykonať: "Zober šedé ponožky a daj ich do kúpeľne do modrého kýbla. (Kýbel je pri stene, za dverami.) Otvor dvere a pozri sa. Modrý kýbel."

Nerozumiem neverbálnym signálom tela a výrazom tváre - pochopím, až keď mi človek povie :"Posuň sa doprava.", "Daj túto ruku hore.", "Nie, nie som smutná.", "Áno, som šťastná." "Nie, nehnevám sa na Teba."...

Páčia sa mi rôzne zvuky a musel som sa naučiť frázy, aby som dokázal komunikovať - aj slovenčina je pre mňa ako cudzí jazyk, musel som sa ju naučiť, je príliš dvojzmyselná, radšej komunikujem v AJ.

 

Autor: Majky Chudd